SlovenskyEnglish

Európska divočina vstáva z mŕtvych

Len ťažko si vieme predstaviť pocity prvých Európanov, ktorí vkročili na americký kontinent. V tom čase žili na prériách miliónové stáda bizónov a vidlorohov sprevádzané veľkým počtom vlkov a obrovských medveďov grizly. Nekonečné a nepreniknuteľné lesy s gigantickými stromami museli na civilizovaných Európanov pôsobiť desivo. Táto krajina vzbudzovala obdiv, úctu ale aj strach. Bola to skutočná divočina , „miesto bez boha“, miesto ktoré museli pokoriť v mene civilizácie.

Je zaujímavé ako nápadne sa zážitky prvých Európanov v Amerike podobajú opisom starovekých Rimanov, ktorí na začiatku nášho letopočtu prekročili hranice Rímskej ríše, a prišli na územie Hercýnskeho lesa. Tento les nemal presné hranice, no rozprestieral sa niekde medzi Dunajom, Labe a Rýnom. Podľa Plínia bol Hercýnsky les „starý ako svet sám, svojim takmer nesmrteľným osudom stojaci nad všetky zázraky, ďalej píše: „bola to nedotknutá pustatina, plná prastarých, takmer nesmrteľných dubov. Jedny padajú spráchnivené na zem, iné sa dvíhajú dovysoka, podopierajúc sa navzájom, alebo vytvárajú prepletajúcimi sa zakrivenými konármi oblúky, akoby otvárajúcu sa bránu, popod ktorú môžu prechádzať jazdecké oddiely. Všetky stromy sú obsypané žaluďmi a Rimania si ich veľmi vážia.“

Ešte pôsobivejšie opísal Hercýnsky les rímsky historik Tacitus, podľa ktorého bol tento les priam prehistorický, presnejšie:

Ak tento les dokázal tak silno zapôsobiť na Rimanov, musel byť naozaj úžasný. Je ťažké predstaviť si aké mohutné a najmä staré museli byť vtedajšie stromy. Odvtedy uplynulo takmer 2000 rokov, počas ktorých sa človek snažil pokoriť divokú prírodu. Nešlo pritom len o „skultúrňovanie“ krajiny na úkor poľnohospodárstva. Výmena kultúr priniesla so sebou aj zmenu náboženstva. Pohanských bohov sídliacich v posvätných hájoch či najstarších kultových stromoch bolo potrebné vyhnať a vymeniť za kresťanského boha. Súčasťou tohto boja bolo ničenie svätohájov, rúbanie starých stromov aj zabíjanie tisícok medveďov či vlkov, ktoré sa z uctievaných zvierat stali symbolmi zla. Toto ničenie bolo také dôsledné, že väčšina z európskej divočiny sa nedožila ani začiatku priemyselnej revolúcie.

A predsa, ešte pred 200 – 300 rokmi rástli v strednej Európe ojedinelé prastaré duby. O jednom z nich písal poľský básnik Adam Bernard Mickiewicz (1798 – 1855):

„Zdaj žije velký Baublis, v jehož dutine,
staletí hlodané, kol stolu k hostině,
najednou dvanáct ich usedlo jeko v sále?“

Ten strom musel byť hrubý aspoň štyri metre! Ak ešte aj dnes nájdeme v Európe duby staré 1000 – 1500 rokov, v minulosti museli byť takéto stromy omnoho častejšie. Možnože tu boli celé lesy tvorené takýmito starými dubmi, lipami, brestmi,...

Naša krajina bola neuveriteľne rozmanitá. V tých časoch, a aj počas stredoveku, sa za les nepovažovalo územie porastené stromami, tak ako dnes. „Les“ znamenalo niečo ako pustatina. V tejto pustatine boli okrem rozsiahlych lesov aj stepi a lesostepi, močiare a slatiny, púšte a slaniská. Keď sa pri Bratislave vylial Dunaj, voda siahala desiatky kilometrov na obidve strany a keď sa stiahol späť, zostala po ňom nepriechodná sústava mŕtvych ramien a mokradí. Bola to krajina rýb, žiab, korytnačiek, hadov a vtákov. Aj Jurský Šúr pri Bratislave (úžasný jelšový les zaplavený vodou, ktorý má dnes asi 330 hektárov) mal v tých časoch rozlohu niekoľko sto štvorcových kilometrov, zhruba ako dnešný TANAP. Neďaleko, na Záhorí, sa presýpali pieskové duny ako kdesi na Sahare. Tam, kde bolo na nížine trochu suchšie, vznikla step. Tam kde bol vysoký výpar a pôda zásobovaná spodnou vodou, vznikali slaniská (niečo ako slané polopúšte). Musela to byť ohromná mozaika najrôznejších biotopov. Tá krajina bola doslova presiaknutá životom.

V tých časoch sa tu bežne vyskytovali zubry, pratury, divé kone aj losy. Rieky boli plné rýb. Kým veľké zvieratá sa nám podarilo v stredoveku úspešne vyhubiť, bohatstvo rýb sa zachovalo takmer do súčasnosti. Ešte pred dvesto rokmi sa na brehu Dunaja odohrávalo úžasné divadlo – ťah výz. Tieto najväčšie sladkovodné ryby na svete tiahli vo veľkých húfoch hore prúdom rieky a Bratislavčania sa s otvorenými ústami pozerali na ich chrbty trčiace z vody. Vyzy merali obyčajne 2 – 6 metrov, no niektoré vraj dosahovali dĺžku až 10 metrov. Viete si to predstaviť? Pritom to nie je tak dávno. Posledné vyzy plávali v Dunaji v 50-tych rokoch 20. storočia.

Neviem či si ľudia rímskych čias trúfli na lov výz, určite však lovili iné ryby, vodné vtáky, bobry a aj veľké zvieratá. Aj keď vtedajší obyvatelia poznali poľnohospodárstvo už pár tisíc rokov, stále sa do veľkej miery živili lovom. Podľa opisov starých Rimanov sa týmto ľuďom veľmi nechcelo obrábať pôdu. Radšej sa živili lovom a zberom lesných plodov. Pritom chovali dobytok, ktorý sa pásol v lese spolu so svojimi divokými príbuznými. Títo diví ľudia boli vtedajším Rimanom rovnako nesympatickí ako „leniví“ indiáni, ktorým sa tiež nechcelo obrábať pôdu.

Zdalo by sa, že v tých časoch bola ešte Európa takmer nedotknutým kontinentom, no nebolo to tak. Prvé storočie nášho letopočtu je obdobím kedy pravdepodobne vyhynuli posledné európske levy a leopardy. Neolitická revolúcia znamenala nárast počtu ľudí a zmenu ich životného štýlu. Veľké zvieratá dostávali zabrať už dávno pred vznikom Rímskej ríše a počas jej trvania tu prežívali už len úbohé zvyšky kedysi početných stád. Južná Európa bola už vtedy z veľkej časti odlesnená a upravená pre potreby človeka.

Ak by sme sa dokázali preniesť v čase ešte ďalej, do čias predneolitických ľudí, zrejme by sme aj u nás videli miliónové čriedy veľkých bylinožravcov, podobne ako to bolo pred 500 rokmi v Severnej Amerike. Stretnutia s dnes vzácnymi druhmi šeliem ako sú medvede a vlky by boli úplne bežné a možno by sme na území dnešného Slovenska stretli aj levy a leopardy.

Žijeme v inej dobe. Svet sa zmenil a my sa nemôžeme vrátiť späť. Je ale dôležité vedieť čo sme s našou prírodou a krajinou urobili. Niekto múdri raz povedal, že keď vieme odkiaľ sme prišli, vieme aj kam smerujeme... Nechcem ale vyvolávať depresívne stavy. Ja to paradoxne vnímam pozitívne. História nás môže inšpirovať. Ak naša krajina dokázala vytvoriť také úžasné zázraky v minulosti, dokáže to znova. Keď vytvoríme naozaj veľké chránené územia a ponecháme ich svojmu osudu, zažijeme veci, o ktorých sa dnes neodvažujeme ani snívať.

Autor: Erik Baláž